O farnosti

Prvé zmienky o cirkevnej organizácii na našom území nachádzame na začiatku 11. stor., kedy sa Ponitrie stalo súčasťou Nitrianskej kráľovskej župy. Práve za vlády kráľa Štefana I. (997 - 1038) sa začala budovať farská cirkevná organizácia, ktorá nadväzovala na zvyšky cirkevnej tradície, ktorá sa tu udržala z čias Veľkej Moravy. Podľa najstarších uhorských zákonov bolo povinných každých 10 obcí nájsť vhodné miesto a postaviť si vlastný kostol. Osadníci tiež museli farára dostatočne hmotne zabezpečiť.

Sídlom jednej z najstarších fár v našom regióne sa stala osada Čížik (dnešný Sádok) s opevneným drevozemným hradiskom. Farský obvod tvorili dnešná Janova Ves, Klátova Nová Ves, Dolná a Horná Krnča. K nim neskôr pribudli aj Baštín a Horňany. Podľa cirkevných zákonov museli všetci farníci privážať svojich zosnulých k tomuto kostolu a tu ich pochovávať do vysvätenej pôdy okolo kostola. Bežným zvykom bolo, že nad hrobom nebožtíka postavili nahrubo otesanú kamennú platňu, prípadne drevený kríž. Farári dozerali, aby pozostalí nevkladali do hrobov milodary, pretože tieto praktiky pochádzali z čias pohanstva. Napriek tomu niekedy vložili do úst mŕtveho mince (tzv. obolus), čo dnes slúži ako vynikajúci datovací prostriedok.

V r. 1241 - 1242 ani Ponitrie nebolo uchránené od ničivého vpádu Tatárov. Celá oblasť sa len pomaly spamätávala z prežitých utrpení. Zvyšky zachránených obyvateľov sa pomaly začali vracať do svojich starých osád, ktoré boli celkom zničené. Preto začali stavať celkom novú osadu, ktorú aj nazvali Novou Vsou. Je veľmi pravdepodobné, že Tatári zničili aj starý kostolík na Čížiku. V druhej polovici 13. stor. obyvateľstvo začalo s jeho obnovou. Táto prestavba však už niesla prvky nového gotického štýlu. Je zaujímavé, že do základov rozšírenej lode kostolíka použili druhotne aj časti náhrobných kamenných platní z okolitého cintorína. Po odčlenení niektorých dedín, kde vznikli samostatné fary, k farskému kostolu na Čížiku parila Janova Ves, osada pod Čížikom, Krnča a Kutňa. V tomto období nastalo aj prvé delenie starých šľachtických majetkov. Dňa 1. 6. 1293 kráľ Ondrej III. vrátil starobylému benediktínskemu kláštoru majetky. Pri ich ohraničení boli vymenované všetky susedné usadlosti medzi ktorými sa prvýkrát spomína aj Nová Ves. Susedná Janova Ves sa prvýkrát spomína až o dva roky neskôr, teda v r. 1295.

Do roku 1299 bola Nová Ves kráľovským majetkom. V nasledujúcich rokoch Novú Ves mali vo vlastníctve bratia Diviackovci Jaroslav a Barlev. Keď Jaroslav zomrel, celý majetok si podelili jeho príbuzní, synovia Budimíra z Diviak Ondrej a Ján. Mladší Ján však náhle zomrel a Ondrej sa stal zakladateľom novej vetvy Diviackovcov - Novoveských, ktorí výrazne zasiahli do histórie obce Klátova Nová Ves a stali sa aj svetskými patrónmi kostolíka na Sádku. Preto mali povinnosť starať sa aj o primerané materiálne zabezpečenie fary a farára. Z tohto obdobia (okolo r. 1330) pochádza prvá mienka o fare na Čížiku (Sádku). Farárom tu bol Ján, ktorý je spomínaný v zápisoch pápežských vyberačov desiatkov (1332 - 1337) a potom ako svedok testamentu Ondreja z Praznoviec (r. 1333).

Ostatné roky boli poznačené spormi zámožných rodín o majetkové vlastníctvo najmä dedín Nová Ves (Klátova Nová Ves) a Horná Nová Ves (Janova Ves). Začiatok a prvá pol. 15. stor. Bola poznačená búrlivou prítomnosťou husitských posádok v našom regióne. Jednotlivé šľachtické rodiny začali využívať práve husitov k riešeniu svojich dávnych krívd a problémov.

V prvej polovici 16. stor. opäť celé územie muselo čeliť tureckým nájazdom. Do Klížskej doliny sa síce nepustili, ale starobylý kostolík na Čížiku (Sádku) vzbudil ich pozornosť a celá osada ľahla popolom (r. 1531). Z tejto tragédie sa už Čížik nikdy nespamätal a aj po svojom obnovení ostal už len malou osadou. Z tohto dejinného faktu by sme mohli usudzovať, že toto bol moment, kedy cirkevná organizácia bola prerušená alebo sa začala sporadicky presúvať z Čížiku do Novej Vsi. Táto domnienka môže byť umocnená aj tým faktom, že v druhej polovici 16. stor. prišlo na Ponitrí k masovej reformácii a ostrihomskí vizitátori udávajú, že fara v Sádku už v r. 1559 bola opustená. Reformácia pokračovala aj na začiatku 17. stor. a podľa historických údajov bola fara na Sádku obsadená evanjelikmi až do 12. 4. 1764, kedy bola spolu s kostolom opäť odovzdaná katolíkom.

V období rokov 1680 - 1788 bol post farára na Sádku / Klátovej Novej Vsi veľmi často neobsadzovaný a preto sa v tomto období Sádok stal filiálkou bošianskej fary, Klátova Nová Ves a Janova Ves boli filiálkami fary v Klížskom Hradišti. Preto z tohto obdobia máme záznamy len o dvoch kňazoch pôsobiacich v Klátovej Novej Vsi - Szomolányi Juraj (1667 - 1678) a Poka Štefan (1680). V týchto rokoch zrejme bol postavený prvý kamenný kostolík so zvonicou v Klátovej Novej Vsi, čo dosvedčuje vizitácia z roku 1695 a hovorí o zvonici postavenej v r. 1673, ktorá už v tom čase bola tiež v dezolátnom stave. Toto obdobie muselo byť pre cirkev veľmi ťažké. Obraz o tom si môžeme vytvoriť z informácie vo vizitácii župana Nitrianskej stolice z r. 1778/79 kde sa udáva, že kostol na Sádku sa podobá ruine.

18. storočie sa nieslo v znamení konsolidácie hospodárskych a spoločenských pomerov. Počet obyvateľov vzrástol natoľko, že, že v druhej pol. 18. stor. nedokázal pojať počas omší všetkých veriacich. Z iniciatívy klížskeho farára Juraja Nedeckého, ktorú podporili aj miestni zemepáni Huňadyovci a Husárovci, sa začalo začiatkom 60. rokov 18. stor. so stavbou neskorobarokového kostola Narodenia Panny Márie priamo na mieste zbúraného staršieho kamenného kostola. Stavba nového kostola bola dokončená v r. 1764. Vďaka Fondu pre náboženské záležitosti cisára Jozefa II., bola v r. 1788 v Klátovej Novej Vsi zriadená a finančne zabezpečená fara. Sádok i Janova Ves sa stali filiálkami novej farnosti.

V dedinách tvoriacich novozaloženú farnosť bolo viacero zemepánskych rodín Huňadyovci, Bošániovci, Bačkády a iné. Najviac sa však presadila rodina Imricha Marczibániho. Tieto rodiny sa stali aj donátormi farnosti, čo dosvedčuje aj existencia rodinných krýpt pod farským kostolom (Huňady, Marczibány).

Od obdobia založenia farnosti mala Klátova Nová Ves nepretržite svojho vlastného kňaza. So zánikom šľachtických a zemepánskych rodov zaniklo aj donátorstvo. Farnosť však mala dostatočné majetky, z ktorých mohla čerpať prostriedky na svoj chod. Po viacerých dejinných udalostiach a spoločenských zmenách farnosť stratila veľkú časť majetkov, preto chod farnosti už ostal len na pleciach svojich farníkov a ich milodarov. Vďaka tomu ostala farnosť vždy v dobrej kondícii. Svedčia o tom mnohé rekonštrukcie, opravy a zveľaďovanie farských budov, aby mali vždy medzi sebou dôstojný Boží stánok, v ktorom sa môžu stretať so svojim Otcom.

/Zdroj: archív farnosti; Doc. PhDr. Ján Lukačka, CSc. - Ing. Arch. Martin bóna - Prof. PhDr. Egon Wiedwrmann, CSc. 2007: Kultúrno-historické pamiatky obce Klátova Nová Ves; PhDr. Ján Lukačka, CSc.: Klátova Nová Ves 1293 - 1993./